Zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt

Zmluva o pôžičke ako reálny kontrakt

Dobrý deň,

Najvyšší súd SR, 4Cdo/403/2014, zo dňa 16. 12. 2015

Právna veta:

Zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne, a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané.

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol

t a k t o :

Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline zo 14. mája 2014 sp. zn. 7 Co 50/2014 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Žilina 24. mája 2007 domáhal, aby bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť mu sumu 80.000,- Sk (2 655,51 eur) s príslušenstvom z titulu poskytnutej pôžičky a nahradiť mu trovy konania.

Okresný súd Žilina (súd prvého stupňa) rozsudkom (v poradí štvrtým) zo 4. septembra 2013 č.k. 8 C 313/2007-374 (správne č.k. 8C 313/2007-458 - poznámka dovolacieho súdu) žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v zmysle zmluvy o pôžičke z 28. decembra 2005 mal žalobca poskytnúť žalovanému v hotovosti finančnú čiastku vo výške 80 000,- Sk, pričom žalovaný bol povinný vrátiť pôžičku do 28. februára 2006. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že právne skutočnosti, na ktoré sa zmluva o pôžičke peňazí odvoláva, nenastali tak, ako to účastníci v zmluve uviedli. Súd uveril žalovanému, že nemal vôľu uzavrieť zmluvu o pôžičke, pretože tieto finančné prostriedky mu neboli poskytnuté. V tejto súvislosti uviedol, že pôžička podľa § 657 Občianskeho zákonníka je reálnym kontraktom, teda je právne perfektným a v náležitostiach zmluvy zavŕšeným kontraktom iba ak peniaze boli skutočne odovzdané. Dospel k záveru, že v danom prípade neexistovala spoločná vôľa zmluvných strán na uskutočnení takéhoto právneho úkonu a nedošlo ani k odovzdaniu 80 000,- Sk zo strany žalobcu žalovanému. Súd prvého stupňa skutkovo vyhodnotil obsah vôle účastníkov zmluvy tak, že vôľou žalobcu bolo získať dôkaz o určitom práve na zaplatenie sumy od žalovaného, žalovaný svoju vôľu pri podpise zmluvy nemal ujasnenú, možno však usúdiť, že by za určitých podmienok súhlasil so zaplatením sumy 80 000,- Sk, avšak z iného právneho dôvodu. Uviedol, že vôľou žalovaného nebolo získať pôžičku a žalovaný ani neočakával odovzdanie 80 000,- Sk zo strany žalobcu pri podpise predmetnej zmluvy. Pre právne hodnotenie zmluvy o pôžičke nie je rozhodujúca ani takto zistená vôľa účastníkov konania, nakoľko každá táto vôľa je v rozpore s písomným slovným prejavom na listine tejto zmluvy v zmysle § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Konštatoval, že zmluva o pôžičke nenapĺňa podstatné znaky žiadneho iného právneho úkonu než je práve zmluva o pôžičke a k zamietnutiu žaloby došlo z dôvodu, že súd skutkovo neveril žalobcovi (ani s oporou v texte zmluvy), že došlo k odovzdaniu peňazí. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Krajský súd v Žiline (odvolací súd) na odvolanie žalobcu rozsudkom zo 14. mája 2014 sp. zn. 7 Co 50/2014 rozsudok súdu prvého stupňa zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2 655,51 eur so 7 % úrokom z omeškania od 1. marca 2006 do zaplatenia a zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 1 788,11 eur, všetko do troch dní. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, avšak vyvodil z neho nesprávny právny záver. Z predložených listinných dôkazov, ako aj z výpovedi svedkov a účastníkov konania mal odvolací súd jednoznačne za preukázané, že žalovaný prevzal od žalobcu sumu 80.000,- Sk, pričom vychádzal z obsahu zmluvy, podľa ktorého uvedená peňažná suma bola odovzdaná do vlastných rúk pri podpise tejto zmluvy „čo dlžník potvrdzuje svojim vlastnoručným podpisom“. Poukázal na skutočnosť, že na uvedenej listine je overený vlastnoručný podpis žalovaného na notárskom úrade JUDr. T. dňa 29. decembra 2005. Na rozdiel od záveru súdu prvého stupňa odvolací súd dospel k záveru, že bolo preto povinnosťou žalovaného ako dlžníka (po presune dôkazného bremena) preukázať jeho tvrdenie, že v danom prípade o uzavretie právneho úkonu - poskytnutie pôžičky podľa § 657 Občianskeho zákonníka nejde, ale sa jedná o iný zastretý právny úkon, ktorého existenciu žalovaný v priebehu konania nepreukázal. Odvolací súd poukázal na to, že z hľadiska skutkových okolností žalobca uvádzal, že k odovzdaniu peňazí došlo 29. decembra 2005 v osobnom motorovom vozidle pred notárskym úradom JUDr. T. a pri ich odovzdávaní nikto prítomný nebol, na druhej strane žalovaný a svedok Ing. arch. P. sa v priebehu konania rozdielne vyjadrovali k spôsobu uzavretia zmluvy o pôžičke a k momentu odovzdania peňazí, prípadne k účelu, na základe čoho mala byť zmluva uzatvorená „naoko“. Uzavrel, že v prípade, že by žalovaný podpísal zmluvu pred svedkom a žalobcom v obchodnom centre C., poverená pracovníčka notárskeho úradu by podpis žalovaného na tejto listine overiť nemohla. Na základe takto ustáleného stavu dospel odvolací súd k záveru, že žalobca preukázal, že došlo k uzavretiu zmluvného vzťahu podľa § 657 Občianskeho zákonníka a žalovaný nepreukázal tvrdenie o tom, že v prípade zmluvy sa nejednalo o uzavretie zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu, alebo že sa jednalo o iný zastretý právny úkon, na základe ktorého nie je dôvodné žalobcovi vrátiť žalovanú sumu. O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania vyvodil z ustanovenia § 238 ods. 1 O.s.p. a dôvodnosť z ustanovenia § 241 ods. 2 písm. a/, b/, c/ v spojení s § 237 písm. f/ O.s.p. V dovolaní namietal, že pokiaľ odvolací súd dospel k iným právnym záverom pri posúdení zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa, mal správne rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, aby účastníci konania mohli k takýmto právnym záverom odvolacieho súdu zaujať stanovisko. Bol názoru, že výrok napadnutého rozsudku je v rozpore s požiadavkou preskúmateľnosti a presvedčivosti súdnych rozhodnutí z dôvodu, že výrok napadnutého rozsudku nie je riadne odôvodnený. Uviedol, že odvolací súd ako základ pre odôvodnenie svojho rozhodnutia vzal výlučne skutočnosť, že v zmluve o pôžičke bolo uvedené, že žalovaný svojím podpisom na tejto zmluve „osvedčil“ prevzatie sumy peňazí v hodnote pôžičky, avšak vôbec sa nevysporiadal s argumentáciou súdu prvého stupňa pokiaľ ide o skutočnosti nasvedčujúce tomu, že medzi stranami sporu nebola uzavretá zmluva o pôžičke, ale že išlo o vyporiadanie nákladov zo združenia a teda že zmluva o pôžičke nebola kontraktom reálnym, ale úkonom výlučne fiktívnym. Odvolaciemu súdu vytýkal nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko medzi sporovými stranami neprišlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke a teda žalovanému nemohla vzniknúť povinnosť zaplatiť neexistujúcu pôžičku žalobcovi. Uviedol, že dôvodom podpísania zmluvy o pôžičke bola skutočnosť, že táto zmluva mala úzku spojitosť so zmluvami o združení, resp. existencia zmlúv o združení bola dôvodom podpisovania zmlúv o pôžičkách ako simulovaných právnych úkonov. Zdôraznil, že združenie nemalo vedené účtovníctvo, pričom žalobca predkladal žalovanému len akési vyúčtovania nákladov, ktoré mu mali činnosťou združenia vznikať a žalobca i žalovaný jednotlivé vyúčtovania nákladov združenia robili tak, že namiesto vyplatenia danej sumy žalobcovi, žalovaný ako dlžník podpísal zmluvu o pôžičke, pričom k reálnemu odovzdaniu peňazí nikdy nedošlo. Poukázal na skutočnosť, že vo vyúčtovaní, ktoré bolo predložené ďalšiemu členovi združenia Ing. arch. F. je uvedené „náklady na cestovné od 16. novembra 2004 do 1. januára 2006 (tak ako Sliviak): 80 000,- Sk“, pričom odvolací súd tieto dôkazy odignoroval bez toho, aby sa k nim akýmkoľvek spôsobom vyjadril, resp. sa s nimi v odôvodnení napadnutého rozsudku vysporiadal.

Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení navrhol dovolanie zamietnuť. Uviedol, že odvolací súd jednoznačne určil, že dôkazné bremeno k jedinej spornej okolnosti (prevzatie peňazí) je potrebné preniesť na žalovaného, ktorý toto dôkazné bremeno neuniesol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací [§ 10a ods. 1 O.s.p. (poznámka dovolacieho súdu: v ďalšom texte sa uvádza Občiansky súdny poriadok v znení pred 1. januárom 2015)], po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O.s.p.), zastúpený advokátom (§ 241ods. 1 O.s.p.), proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorý možno napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. 1 O.s.p.), preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O.s.p.) v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 242 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie treba zrušiť.

Z ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. vyplýva, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa § 238 ods. 1 O.s.p. dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej.

V prejednávanej veci dovolanie žalovaného smeruje proti zmeňujúcemu rozsudku odvolacieho súdu vo veci samej a preto je procesne prípustné.

V zmysle § 241 ods. 2 O.s.p. môže byť dovolanie podané iba z dôvodu, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací súd sa obligatórne (§ 242 ods. 1 O.s.p.) zaoberá procesnými vadami uvedenými v § 237 O.s.p. a tiež tzv. inými vadami konania, pokiaľ mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Vzhľadom na uvedenú zákonnú povinnosť dovolací súd skúmal, či v konaní nedošlo k procesnej vade v zmysle § 237 O.s.p. O vadu tejto povahy ide vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zaoberal otázkou, či postupom odvolacieho súdu nebola dovolateľovi odňatá možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f/ O.s.p.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. rozumie taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska tohto ustanovenia významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznáva.

Dovolateľ videl vadu tejto povahy v tom, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nedostatočne vysporiadal s jeho právnou argumentáciou.

Občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na rokovaní konanom 3. decembra 2015 prijalo stanovisko, podľa ktorého nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.

V zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov.

Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa cit. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd, nepatrí ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov, resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecných záväzných právnych predpisov, ktorý predkladá účastník konania.

Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal, a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami, a predstavami účastníka konania, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia (§ 157 ods. 2 O.s.p.), pričom účastníkovi konania musí dať odpoveď na podstatné (zásadné) otázky a námietky spochybňujúce závery namietaného rozhodnutia v závažných a samotné rozhodnutie ovplyvňujúcich súvislostiach. Právo (účastníka) a povinnosť (súdu) na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Citované zákonné ustanovenie sa totiž chápe aj z hľadiska práv účastníka na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorého imanentnou súčasťou je aj právo na súdne konanie spĺňajúce garancie spravodlivosti, a toto ustanovenie treba vykladať a uplatňovať aj s ohľadom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [(ďalej len „ESĽP“), porovnaj napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielskoz21. januára1999] tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť presvedčivé a dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka) bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Ústavný súd Slovenskej republiky vyslovil, že „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“ a že „takéto odôvodnenie musí obsahovať aj rozsudok opravného (odvolacieho) súdu“ (porovnaj uznesenie z 3. júla 2003 sp. zn. IV. ÚS 115/03). Ústavný súd vo svojom uznesení z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04 vyslovil, že „Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia“.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, tvrdenia dovolateľa v dovolaní (nedostatočné zdôvodnenie rozhodnutia odvolacím súdom) a obsah dôvodov rozhodnutia, dospel dovolací súd k záveru, že výnimočná situácia prezentovaná v druhej vete označeného stanoviska nenastala, keď odvolací súd postačujúco (dostatočne) odôvodnil svoje rozhodnutie. Stručne zhrnuté: žalobe vyhovel z dôvodu, že ... „žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, lebo nepreukázal fiktívnosť zmluvy o pôžičke a absenciu vôle účastníkov a v tejto spojitosti označil za nesprávny právny názor súdu prvého stupňa, že vecné bremeno dokazovania, že k zmluve o pôžičke (reálnemu odovzdaniu peňazí) došlo, spočíva na strane žalovaného.“... Okolnosť, že žalovaný nesúhlasí s takýmto dôvodom vyhovenia žalobe, neznamená ešte nedostatok dôvodov rozhodnutia a teda jeho nepreskúmateľnosť; z hľadiska uvedeného posudzovania dostatočnosti dôvodov ako vady v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p. samotná otázka správnosti zaujatého právneho názoru odvolacieho súdu nebola podstatná (rozhodujúca). Za odňatie možnosti konať pred súdom v žiadnom prípade nemožno považovať ani to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv či požiadaviek žalovaného.

Inou vadou konania (§ 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je nesprávnosť rozhodnutia vo veci, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní.

Z obsahu dovolania v predmetnej veci vyplýva, že dovolateľ uplatnil i dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t. j. že rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Právne posúdenie veci je nesprávne, ak odvolací súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

Dovolateľ tvrdil, že k odovzdaniu a prevzatiu peňažných prostriedkov titulom pôžičky a ani z iného titulu medzi účastníkmi nedošlo. Uviedol, že ak žalobca tvrdil, že pôžičku poskytol, a že teda došlo k naplneniu predmetnej zmluvy, spočívalo na ňom dôkazne bremeno toto tvrdenie preukázať, odvolací súd však tento výklad dôkazného bremena neakceptoval.

Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumie zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. Procesnoprávnym následkom neunesenia dôkazného bremena účastníkom konania je jeho neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov je treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov (vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena). Ak súd rozhoduje v situácii dôkaznej núdze, dopad (neúspech) sa pričíta účastníkovi, na ktorom leží podľa predpisov hmotného práva dôkazné bremeno (zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva).

Rozsah dôkazného bremena, teda okruh skutočností, ktoré musí účastník preukázať, zásadne určuje hmotnoprávna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej potom vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, teda ktorý z účastníkov je povinný stanovený okruh skutočností preukázať.

V prejednávanej veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 80.000,- Sk (2 655,51 eur) s príslušenstvom titulom poskytnutej pôžičky.

Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne.

Odvolací súd pri posudzovaní otázky dôkazného bremena pochybil, keď zjavne prehliadol, že zmluva o pôžičke je v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka tzv. reálnym kontraktom, to znamená, že k jej uzavretiu sa vyžaduje, aby veriteľ aj skutočne odovzdal predmet pôžičky dlžníkovi. Ak sa tak nestane, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. júna 2010 sp. zn. 3 Cdo 325/2009), a to aj keby všetky náležitosti tohto právneho úkonu (vrátane náležitostí vôle) boli dané. V prejednávanej veci bolo preto pre posúdenie otázky platnosti zmluvy o pôžičke nevyhnutné zistiť, či došlo k jej poskytnutiu – odovzdaniu peňazí. Skutočnosť poskytnutia pôžičky v konaní vždy preukazuje veriteľ, v danom prípade žalobca. Neobstojí preto právny záver odvolacieho súdu, že nebolo povinnosťou žalobcu preukázať, že k pôžičke (teda jej poskytnutiu) prišlo, ale bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že v danom prípade o uzavretie právneho úkonu - poskytnutie pôžičky nejde. Dovolací súd dáva do pozornosti, že sa musí preukázať skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, nie preukázať možnosť veriteľa disponovať príslušnou peňažnou sumou. Naviac odvolací súd (a ani súd prvého stupňa) túto skutočnosť neskúmal a nezisťoval, či žalobca ku dňu 29. decembra 2005 disponoval sumou 160 000,- Sk (5 311,02 eur), nakoľko v tento deň mala byť poskytnutá pôžička vo výške 80 000,- Sk (2 655,51 eur) aj Ing. arch. P..

Keďže odvolací súd v dôsledku nesprávneho právneho názoru na otázku koho zaťažuje unesenie dôkazného bremena nepovažoval za potrebné zaoberať sa pri skúmaní predmetnej zmluvy aj otázkou odovzdania predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi a bez toho rozhodol, jeho postupom došlo k inej vade konania, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ O.s.p.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z týchto dôvodov napadnutý rozsudok odvolacieho súdu uznesením zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 prvá veta a ods. 4 O.s.p.).

Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania (§ 243d ods. 1 O.s.p.).

Rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Odpovedal: JUDr. Milan Ficek, advokát, Bratislava
www.ficek.sk